Stratený poklad
Keď hrad opustili poslední Thökölyovci, rozšíril sa medzi ľuďmi chýr, že si zaručene niekde schovali svoje bohatstvo. Peňazí, zlata i striebra mali dosť – v ich vlastníctve bol aj Oravský hrad, hrad Likava, kaštieľ v Spišskom Štiavniku...
Kde by mohli byť inde poklady než pod zemou? O tom, že je pod každým hradom úniková chodba, bol presvedčený snáď každý dobrodruh. Nejeden sa vydával za potomka thökölyovskej rodiny, hoci bolo známe, že tento rod vymrel po meči – neostal žiaden mužský potomok. Napriek tomu sa našli ľudia – jedni s tajomnými zrkadielkami, ktoré mali tú moc, že “presvietili” zem a našli tajné chodby, iní mali akési čudné náčrty. Je známe, že v 19. storočí sa našiel pseudopotomok – menovec slávnej rodiny (možno jeho predkovia patrili do služobníctva alebo vojska Thökölyovcov a na pamiatku začali nosiť meno svojich pánov), ktorý kopal v blízkosti hradu, dokonca narazil na neznámu chodbu, ktorá viedla smerom na sever, ale nič nenašiel.
Posledný pokus začal v roku 1927. Na predstavenstvo mesta Kežmarku napísal akýsi Štefan Sereghy, v Amerike narodený československý štátny občan, že vlastní náčrt, podľa ktorého je pri zrúcaninách hradu zakopaný veľký poklad. Je ochotný tento poklad vykopať a mestu odovzdať jednu tretinu, keď dostane povolenie na kopanie.
Vedenie mesta bolo síce skeptické, ale v snahe zaplniť pokladnicu povolenie zaslalo. Na to Sereghy neodpovedal, ale išiel k príbuzným do Užhorodu, kde hovoril jednému novinárovi, že na jar 1928 začne s vykopávkami. O náčrte hovoriť nechcel, vraj je to dlhá história, ktorá siaha do I. svetovej vojny. Podľa jeho výkladov sa musí poklad nachádzať v podzemnej chodbe asi 360 krokov od starej zrúcaniny hradu. Chodba vedie zo zrúcaniny k tej časti hradu, kde je nemocnica. Nie je vo veľkej hĺbke. Nie je ťažké nájsť podzemnú chodbu, lebo v nákresoch je zaznačený východiskový bod zamurovanej bočnej chodby v podzemnej chodbe. Otázka však je – čo predstavuje tú zrúcaninu, keďže kežmarský hrad zrúcaninou nebol.
V januári 1928 sa ozval mestu zo Szegedu muž menom Obermüller a ponúkal pomoc Sereghymu. Napísal: “Vlastním jedno zrkadlo, s ktorým sa možno pozerať do hĺbky zeme, a preto je dlhé kopanie bezpredmetné.”
Ešte predtým v októbri 1927 sa ohlásil Poliak František Tekely s tým, že je potomok slávnej rodiny a kladie si nárok na časť nájdeného pokladu.
Avšak – práce z neznámych dôvodov nezačali a poklad – ak vôbec nejaký je – sa stále schováva dobre utajený v podzemnej chodbe, do ktorej dodnes nikto nepozná prístup.
Napokon – načo hľadať poklady pod zemou, keď ich toľké máme na dennom svetle, pred očami, len si to ešte stále nevieme uvedomiť?
