Rodina Zápoľských
Kežmarok bol slobodným kráľovským mestom, preto mu panovníci štedro udeľovali rôzne privilégiá. Jedinou nevýhodou takéhoto mesta bolo to, že jeho majiteľ, sudca a vyberač daní v jednej osobe – panovník – ho mohol hocikedy a hocikomu za vernú službu darovať.
Kežmarok bol od 14. stor. opevnený pevným dvojmúrím a traduje sa, že mal aj nejakú pevnosť. Žiadnych písomných dokladov však zatiaľ o tom niet. Keď sa k mestu na začiatku 15. stor. priblížili poľské hranice (r. 1412 sa trinásť spišských miest a mestečiek dostalo do poľského zálohu), považovali uhorskí panovníci za nutnosť svoj majetok chrániť. R. 1461 napísal kráľ Matej Štefanovi Zápoľskému, kapitánovi Horného Uhorska, aby postavil “sub Alpibus” (pod Alpami – Tatry mali v minulosti rôzne pomenovania: Alpy, Snežné pohorie, Karpatské pohorie, Kežmarské pohorie...) nejakú pevnosť. Kde by mal stáť – to presne neurčil. Keďže o rok daroval kráľ Matej bratom Štefanovi a Imrichovi Zápoľským cenzus – príjem z daní, ktoré dovtedy platilo mesto Kežmarok do kráľovskej pokladnice, slobodné kráľovské mesto sa odrazu dostala pod panstvo Zápoľských. Im už nič nebránilo, aby sa rozhodli postaviť pevnosť priamo vo “svojom” Kežmarku.
Stavba musela pokračovať veľmi rýchlo, lebo už 18. októbra 1463 sa pod jeden list pre mesto Bardejov podpisuje kastelán kežmarského hradu Pavol Szép a v ďalšom liste z 27. septembra 1465 sa uvádza, že “castellum” (hrad – pevnosť) je už postavené. Jedno je však isté, že svoju definitívnu podobu stavba hradu ešte nemala a stavebné práce pokračovali zrejme do konca 15. storočia.
So zaujímavým poznatkom sme sa stretli u historika Juraja Bohuša – z jeho pera pochádza jeden z najstarších opisov Spiša, datovaný do prvého dvadsaťročia 18. stor.: Historisch - geographische Beschreibung des in Oberungarn berühmtesten Zipser Landes. Bohuš spomína kostolík sv. Alžbety, pri ktorom mala vyrásť rezidencia mníchov – teda kláštor. (Kostol bol skutočne v 14. stor. odovzdaný krížovníkom – strážcom božieho hrobu, ktorí mali svoje sídlo v Lendaku.) V pol. 15. stor. však medzi mníchmi došlo k sporom a zo svojho kláštora mali byť vyhnaní (o tejto skutočnosti sme sa však nikde nedozvedeli, spomínaný rád pôsobil v Lendaku ešte aj v 16.stor. – ibaže by išlo o rád templárov, ktorý bol rozpustený na zač. 14.stor.?). Opustený kláštor si mali privlastniť bratia Zápoľskovci, prestavať ho na pevnosť a postupne rozširovať na hrad.
Kežmarský hrad sa zaradil k typu tzv. mestských hradov – bol postavený priamo na území mesta preto, aby ho bránil pred prípadnými nepriateľmi. V skutočnosti však hrad mesto nebránil – hrad proti nemu bojoval. Kežmarčania sa nechceli vzdať práv slobodného kráľovského mesta a byť obyčajným poddanským mestečkom. Majitelia hradu zase chceli mať z mesta čo najväčší osoh. Spory – i ozbrojené medzi majiteľmi hradu a mestom Kežmarkom trvali okolo 250 rokov a dĺžka tejto vojny prevýšila akúkoľvek učebnicovú vojnu.
Je viac ako pravdepodobné, že už pri stavbe hradu sa vyžadovala od obyvateľov mesta pomoc, ale aj iné služby. Tak došlo k prvému napätiu. O nepokojoch sa dozvedel aj Imrich Zápoľský a listom požiadal Kežmarčanov o vysvetlenie, pričom nezabudol pripomenúť, že odvtedy, čo sú jeho poddanými (!), vždy rešpektoval ich práva. Nato sa v septembri 1465 vybral za Zápoľským, ktorý sa v Kežmarku nezdržiaval, sám richtár s delegáciou a oznámil mu príčinu nespokojnosti: na tom mieste, kde sa postavilo “castellum”, stálo v minulosti niekoľko domov (teda žiadna pevnosť alebo kláštor?), ktoré bolo treba kvôli stavbe hradu zbúrať, avšak dane za tieto domy musí mesto platiť ďalej. Zápoľský sa vzápätí postaral o odpustenie dane. Daň v mene zemepána vyberali jeho hradní kapitáni. Ročná daň sa platila vo výške 100 zlatých (dom v meste stál v tomto období okolo 10 zlatých, hodnota mlyna bola 96 zlatých).
Rodina Zápoľských prechovávala celkove voči Kežmarku priateľstvo – odpúšťala mu rôzne dane, rozširovala mestské majetky, pomohla pri gotickej prestavbe farského kostola sv. Kríža (1444 – 1498), podporovala chudobných v miestnom špitáli – veď z prosperujúceho mesta mala aj ona osoh. Na príhovor bratov Zápoľských panovník Matej znovu potvrdil Kežmarku mestské práva a oslobodil kežmarských kupcov od platenia tridsiatku – pohraničného cla na území Uhorska.
Gróf lmrich Zápoľský (okolo 1420 – 1487) sa zaradil k najmocnejším uhorským magnátom, hoci jeho rod pochádzal z dnešného Slovinska. Okrem dedičnej funkcie spišského župana bol aj šarišským a oravským županom, hlavným kapitánom Horného Uhorska, krajinským palatínom, bánom Chorvátska a Slovinska atď. Po jeho smrti – keďže nemal potomkov – všetky majetky pripadli jeho bratovi Štefanovi. Aj Štefan (okolo 1425 – 1499), spišský, šarišský a trenčiansky župan, kapitán Horného Uhorska, palatín atď. vychádzal s mestom priateľsky – odpúšťal mu platenie daní a podporoval prestavbu kostola. Na pamiatku tejto pomoci erb Zápoľských spolu s erbom Kežmarku zdobí malý vchod do kostola sv. Kríža.
Hoci sa mesto dostalo do zemepanskej nadvlády, jeho význam a hospodárske postavenie ešte neoslablo. V 15. storočí vznikajú prvé cechy (zámočníci, kováči, rybári, súkenníci, spracovávatelia kože), rozkvitá obchod, prestavuje sa mestské opevnenie, dokončuje sa stavba radnice, kostola, hradu, stavia sa mlyn a majere. Mesto má ešte dosť finančných prostriedkov, ale pri vybavovaní právnych záležitostí sa už obracia na svojich zemepánov.
Priateľsky sa voči mestu správal aj Štefanov syn Ján Zápoľský (1487 – 1540). Ani on sa nezdržiaval v Kežmarku, pretože v jeho vlastníctve boli oveľa väčšie hrady a pevnosti – Spišský hrad, Trenčiansky hrad, Liptovský Hrádok atď.
R. 1526 zahynul v bitke s Turkami pri Moháči uhorský panovník Ľudovít. O uprázdnený trón sa uchádzali dvaja kandidáti: Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský. Obaja sa dali korunovať za kráľov, obaja sa rozhodli dobyť svoje práva na trón so zbraňou v ruke. Celá krajina sa rozdelila na dva tábory.
R. 1527 Zápoľský už ako panovník daroval “hrad náš Kežmarok spolu so samotným mestom podobne Kežmarkom zvaným a ostatné dediny a majetky, prináležiace k hradu” svojmu prívržencovi Františkovi Battyánymu. Battyány sa vyznamenal už v bitke pri Moháči. Za nebohého kráľa Ľudovíta bol krajinským zástavníkom, počas Zápoľského županom západouhorskej Železnej stolice, neskôr sa stal bánom Chorvátska, Dalmácie a Slovinska. Okrem toho bol aj prezieravý: keď videl, že sa jeho pánovi v bojoch nedarí, bez váhania prestúpil na stranu víťaziaceho Ferdinanda.
Stále pohyby súperiacich panovníkov zapríčinili, že v Kežmarku sa v r. 1527 – 1535 vystriedalo až trinásť rôznych majiteľov hradu, čím najviac utrpelo mesto, pretože každému jednému muselo skladať prísahu vernosti, platiť dane a vydržiavať vojakov.
R. 1528 po prehratej bitke pri Košiciach sa Zápoľský utiahol do Poľska k svojmu švagrovi poľskému panovníkovi Žigmundovi. Tu sa zoznámil so šľachticom Hieronymom Laskym, sieradským vojvodcom, ktorý vstúpil do Zápoľského služieb už ako známy diplomat. Lasky vybavil pre Zápoľského prístup k tureckému sultánovi, ktorý tiež bojoval proti Ferdinandovi. Rýchlo sa dohodli: spolu vytvoria proti Ferdinandovi dva fronty a porazia ho. A tak sa r. 1529 stal Zápoľský vazalom sultána, ktorý ho vzal pod svoju ochranu.
Keď sa Zápoľský dozvedel o zrade Battyányho, odňal mu všetky kežmarské majetky a r. 1528 daroval hrad a mesto Kežmarok svojmu prívržencovi Laskemu.