Ako napovedá podtitul predstavenia, pôjde o inscenovanie literatúry faktu. Imrich a Štefan Zápoľskí stoja na začiatku dejín Kežmarského hradu. Zápoľskí boli jednými z najbohatších uhorských magnátov, od ktorých si požičiaval i samotný kráľ (Matej Korvín). Ich mená sú dostatočne známe. Imrich zomrel bezdetný a jeho titul dedičného spišského župana prešiel na brata Štefana. Keď však zomiera Štefan Zápoľský, jeho starší syn Ján má len desať rokov. Napriek tomu sa jeho hradným panstvám stále darí. Mestá, ktoré mali v správe Zápoľskí, naďalej prekvitajú a hrady žijú. Zápoľskí podporujú kláštory kartuziánov, paulínov a cistercitov. S ich podporou sa rekonštruujú kostoly. Je zjavné, že za tým všetkým nemôže byť desaťročný chlapec. Pozoruhodným menom, ktoré sa dostalo do rodostromu Zápoľských je Hedviga Tešínska, manželka Štefana Zápoľského, ktorá po jeho smrti ako vdova dve desaťročia výrazne pôsobila vo viacerých spoločenských i hospodárskych oblastiach a vďaka svojmu piastovskému pôvodu určovala ďalšie smerovanie rodu Zápoľských. Počuli ste už o nej?
Európa od konca 15. storočia prežívala obdobie veľkých zmien. Diela humanistických vzdelancov začínali meniť pohľad na človeka ako takého, na jeho postavenie v spoločnosti, vo svete i vo vesmíre. Všetky tieto zmeny vplývali aj na chápanie osudu vysokopostavenej ženy. Do dejín Európy, Uhorského kráľovstva a v ňom aj Slovenska, vstupuje ženský prototyp femina virili animi – „žena s mužským duchom“. Nie náhodou aj Hedvigu označujú doboví autori týmto termínom. Na jednej strane horlivá podporovateľka cirkvi, mecénka umenia a nepochybne vzdelaná osobnosť, na druhej strane typická predstaviteľka svojho stavu, neváhajúca uplatniť na ochranu systému tvrdé až neľútostné opatrenia.
Aká je táto žena v skutočnosti? Ako premýšľa a čo cíti pri svojich rozhodnutiach? Sú pre ňu vopred dohodnuté sobáše svojich detí len obchodom, alebo premýšľa ako matka aj nad niečím takým, ako je nejaké „šťastie“? Inscenovanie takejto historickej látky je stále výzvou a experimentom. V prameňoch sa dočítame, kde sa zdržiavala, čo vlastnila, ako svoj majetok spravovala, ako chcela vydať svoju dcéru, či oženiť svojho syna. Ale ako rozmýšľala? Ako prežívala úspechy a neúspechy svoje a svojich detí? Prežívala to všetko tak, ako si to predstavujeme my? A ako si to vlastne predstavujeme?
Po minulom ročníku projektu Krvavé dejiny, keď sme sa venovali téme odsunu spišských Nemcov v 20. storočí sa teraz vraciame o 500 rokov späť do minulosti k téme, kde sa môžeme oprieť len o fakty bez emócií. Chýbajú nám rozprávania, svedectvá pamätníkov. Nevieme, akí tí ľudia v skutočnosti boli. A nechceme to ani definovať. Divákom ponúkame inscenovanie faktov. Nie vymyslený príbeh na základe atraktívnych dobových reálií, nie fikciu „ako to asi mohlo byť“. Nepíšeme povesti ani legendy. Snažíme sa vykresliť obraz ženy na základe doložených dokumentov a na pozadí doby, ktorú vieme popísať. Ostatné vznikne v interakcii s divákmi. My ponúkame materiál, ale výsledný portrét bude dielom diváka.
Scenár predstavenia vznikol na základe monografie Veroniky Kucharskej Ducissa: Život kňažnej Hedvigy v časoch Jagelovcov (Bratislava, PostScriptum, 2014). S láskavým dovolením autorky citujeme viaceré pasáže monografie, v ktorej zozbierala množstvo faktov o žene, ktorá je pre mnohých neznámou. Historické fakty sme konzultovali aj s historičkou Norou Baráthovou a pracovníčou Múzea v Kežmarku Martou Kučerovou, ktorá ponúkla tento námet aj ďalšiu databázu faktov.
Každý rok máme ambíciu urobiť Krvavé dejiny inak. Napriek tomu, že máme pocit, že všetko sme už robili. Dejiny majú jednu nevýhodu – že tie staré už nepribúdajú a treba stále pozornejšie čítať a lepšie hľadať. Našli sme. Našli sme zaujímavú monografiu, ktorá aj pre nás objavila meno Hedviga Tešínska, meno, ktoré sa v dejinách Kežmarského hradu „stratilo“ v tieni mena Zápoľský. Chceme sa pokúsiť o inscenáciu bez vymyslených legiend a dohadov. O inscenovanie faktov.
Marcel Hanáček,
autor scenára
(s použitím štúdie Veroniky Kucharskej Ducissa)
Projekt je podporený z rozpočtu Prešovského samosprávneho kraja.
