sv. Martin - II. Posol správ pani Zimy

Zaujímavou tradíciou na našom území bolo vyháňanie zlých duchov, podobne ako sviatok Samhain. Na dedine mal vybraný mladík zaviazané oči a mával mečom smerom ku kohútovi zaviazanému o kôl, až kým ho nepopravili. Niekde to bol namiesto kohúta káčer, ktorého namiesto popravenia mečom ubili cepom. V niektorých dedinách sa praktizovalo popravenie capa a to hodením z kostolnej veže. Napokon, chudáka dorazili, upiekli a zjedli. Tieto zvieratá mali symbolizovať zlo, ktoré bolo potrestané, alebo vyhnané z dediny. Tieto zvyky sa tradične konali aj počas iných sviatkov, svadieb, alebo pri mäsopuste, či hodoch. Najsilnejšou tradíciou po celom svete, niekde obnovenou aj dnes, je lampiónový sprievod, tie boli kedysi vyrobené z červenej repy.

S dňom sv. Martina sa spája aj mnoho pranostík

Práve v deň sv. Martina sa zvykneme hneď ráno pozerať z okna, či už z oblohy nepoletuje to jemnučké biele páperie. Hlavne deti majú radosť z prvých vločiek a preto čakajú, či príde Martin na bielom koni. A dokonca aj keď nesneží, vo vzduchu už cítiť, že prichádza pani zima. Preto sa tiež hovorí, že Na svätého Martina, kúri sa už z komína, či na Martina medveď líha.

Ale existujú aj ďalšie pranostiky:

Ak príde Martin na bielom koni, metelica metelicu honí.
Dážď martinský znamená mráz a suchotu.
Keď na Martina list zo stromu neopadol, môžeme čakať tuhú zimu.
Keď na Martina prší a zamrzne, škodí to oziminám a pôsobí drahotu.
Keď padá na Martina, aj Veľká noc príde na bielom koni.
Marcin jak nebude na Všechsvätých moci, tak príde dozaista na Marcina v noci.
Martin už na sivkovi prijazdí.
Martinský sneh je planý na oziminy.
Na svätého Martina drž sa, synku, komína.
Po Martine už zima nežartuje.
Svätý Martin chodí na bielom koni, ak príde na sivom koni (hmly), bude zima striedavá, ak na žltom (sucho), príde tuhá zima.
Svieti-li na Martina slnce jasné, to tuhú zimu znamená.
Martin, Klement, Katarína, raz je teplo a raz zima.

Vedeli ste, že...?

Vo Francúzsku nastáva na sv. Martina babie leto. Pavučiny v prírode, ktorým sa toto obdobie vyznačuje, nazývali „les filets de St. Martin“ (siete sv. Martina). V Miláne sa tradovalo, že babie leto („Estate di San Martino”) trvá len tri dni a kúsok, čo zodpovedá pranostike, „keď na Dušičky jasné počasie panuje, príchod zimy to oznamuje”. Na vrchovine Eifel (Eifelgebirge) sa tradovalo, že ak príde Martin na šedom koni, bude zima mierna. Nemci mali názor, že mraky na sv. Martina veštia zimu nestálu („Wolken am Martimtag — Der Winter unbeständig werden mag.”)

Obyvatelia severného Talianska dokonca radili, že ak na sv. Martina zachádza slnko za mraky, mal by sedlák predať chlieb a nechať si kravu, ak ale zachádza za jasného počasia, mal by predať kravu a ponechať si seno.

Deň sv. Martina / Martinsfest, Düsseldorf 1863
Wikipedia.cz
Neznámy – Otto von Reinsberg-Düringsfeld: Das festliche Jahr in Sitten, Gebräuchen und Festen der germanischen Völker. Mit gegen 130 in den Text gedruckten Illustrationen, vielen Tonbildern u. s. w. Spamer, Leipzig 1863. Bayerische Staatsbibliothek München, Signatur: Germ.g. 390 zdroj: www.mdz-nbn-resolving.de

Martinská koleda

Na západnom Slovensku chodili obecní pastieri po domoch a do všetkých gazdovstiev, kde mali dobytok. Taktiež priniesli zelený prútik s vinšovaním požehnania. Pastier pri tom dostal svoj plat za celoročnú prácu a gazda si prút starostlivo odložil, aby ním vyhnal dobytok na prvú jarnú pašu. Martinská koleda bola príležitosťou dostať malý peniaz aj pre chudobných žiačikov. Niekde sa takto snažili privyrobiť si aj mestskí kati. Neskôr to však vrchnosť prísne zakázala už v 14. storočí.

V Holandsku, Porýní, Vestfálsku, v okolí Hannoveru, Ansbachu či vo Švábsku chodili chudobní v predvečer svätého Martina, teda 10. novembra, po martinskej kolede (Martinssingen), za ktorou dostávali šunku, párky, jablká, hrušky, orechy, sušené ovocie, ale aj peniaze, za čo darcom vyslovovali poďakovanie od sv. Martina („Märten is en gaut Mann, dei et wol vergellen kann”). Ak nedostali nič, odtiahli sa koledníci o dom ďalej.

Autor: Superbass – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0, zdroj: wikimedia.org

Autorky: Alenka Madejová a Mgr. Zuzana Brišáková, lektorky múzea