1 2 3

Nevšedná móda časov minulých

Štvrtá časť seriálu o fašiangoch, zábavách a nevšednej dobovej móde plesov

Korunou krásy každej slobodnej, ale aj vydatej ženy neboli len dlhé vlasy, ale predovšetkým parta. V období 16. storočia ich zvykli nosiť aj vydaté ženy, až neskôr sa parta stala symbolom slobodnej dievky alebo nevesty. Rozdiel bol v tom, že mladé dievčatá nosili okrúhle úzke party, vydaté ženy zasa širšie party v tvare polmesiaca. Vo vlasoch sa pripevňovali ozdobnými sponkami. Party, ktoré sa zhotovovali z drahých kovov sa radia skôr medzi šperky. Zvyčajne boli vyrobené z tuhého súkna alebo kože, potiahnuté zamatom, atlasom či inou drahou látkou. Na ňu sa prišívali drahé šperky, kamene alebo perly a kombinovali sa čipkou. Dôraz sa kládol na to, aby parta dokonale ladila so živôtikom a sukňou. Preto sa na výrobu plesových šiat a ich doplnkov venovalo veľa času a peňazí.

   
Fond Múzea v Kežmarku: Čepce a čelenka
   

Neskôr, po rozdelení párt pre mladuchy a dievčatá a čepcov pre vydaté ženy, sa kládol dôraz aj na čepce, ktoré výzdobou nijako nezaostávali za partami. Čepce si potom dievčatá po vydaji brali so sebou do nového domova ako veno. Šľachtičné ich často mali aj deväť, k tomu niekoľko koruniek a párt. Na čepce sa dávali klobúky, ktoré tiež podliehali módnym trendom, zdobené perami, perlami, šperkami, drahými kameňmi ako zafír či rubín, brošňami. V zime boli zamatové alebo potiahnuté kožušinou. Zaujímavým doplnkom renesančnej módy boli aj prikrývky tváre, ktoré mali pôsobiť tajomne, prípadne zakryť nedostatky. Boli vyrábané z jemných materiálov, vyšívané zlatou alebo striebornou niťou či tureckou výšivkou. Tento prvok však časom vymizol. Objavili sa závoje. Čierne nosili iba ženy, ktoré držali smútok. Vďačným a aj žiadaným prvkom sviatočných a plesových šiat bola vlečka. Krásnymi prvkami boli aj ozdobné ihlice, ktoré mali nie len praktické využitie, ale slúžili aj ako okrasný prvok.

Fond Múzea v Kežmarku: Ozdobná čipka na šaty Fond Múzea v Kežmarku: Ozdobná ihlica
   
Fond Múzea v Kežmarku: Dáma so závojom
 
Fond Múzea v Kežmarku: čierne čipkované aplikácie na šaty vo viktoriánskom štýle – z pozostalostí H.M. Szirmay
 
Fond Múzea v Kežmarku: Prívesok Božie oko Fond Múzea v Kežmarku: Vejár
   
Fond Múzea v Kežmarku: Portrét dámy v slávnostných šatách - z pozostalosti H.M.Szirmay
   

Smútok, vášeň či nesmrteľnosť vo farbách

Dôležitou bola aj farebnosť odevu. Staršie ženy alebo vdovy zvykli nosiť tmavé farby. Mladšie ženy zvykli mať tiež čierne šaty, ktoré boli v tom období obľúbené, ale boli často potlačené a mali votkaný farebný či kvetinový vzor. Obľúbená bola aj červená v tmavších odtieňoch, modrá, kráľovská alebo morská aj zelená. Ostatné farby boli menej časté, ale boli vítaným oživením šatníka. V spisoch o výbavách šľachtičných môžeme nájsť aj sukne zelenej farby s kvetinovou potlačou, striebornú, zlatú, tehlovú, modrú, červenú, čiernu, pelikánovú, morušovú, popolavú, žltú, alebo vlasovú, bielu, morskú, levanduľovú, či dokonca mäsovú. Dámy zvykli písať svojim manželom na ich pracovné cesty s prosbou o nákup potrebných látok alebo šperkov a často dostali odpoveď, v ktorej sa pán manžel vyjadroval tak, že netuší, aká je to farba leva alebo vlasov.

Obľúbenosť farieb ovplyvňovala aj ich symbolika. Čierna – smútok, pokora a odvrátenie sa od svetského života, vdovský stav; červená – život, moc, vášeň; žltá – svetlo, viera, dobrota a tmavý odtieň zasa zrada a kacírstvo; zelená – obnova, rast, nesmrteľnosť, nádej, ale aj jed, smrť, silu zla; modrá – rozum, rozjímanie, intelekt; fialová – autorita, smútok, zbožnosť, ale aj bolesť.

Kňazi sa často k drahému oblečeniu dám vyjadrovali s pohoršením a žiadali od žien väčšiu pokoru. Nie nadarmo sa vraví, že šaty robia človeka. V období renesancie to platilo dvojnásobne a stávalo sa, že ak bola slečna pozvaná na ples či verejnú slávnosť a nestihla si zaobstarať dostatočne honosné šaty, musela sa ospravedlniť za neúčasť a odmietnuť pozvanie.

Aj samotní páni museli dodržiavať najnovšie módne trendy, ak chceli navštevovať slávnosti a plesy. V Uhorsku módne trendy preberali najmä turecké vzory a tak sa muži chtiac – nechtiac v odievaní najviac podobali svojmu úhlavnému nepriateľovi, Turkom. Tento odev sa v polovici 15. stor. prvotne prejavil vo vojenskom odeve, neskôr aj v tradičnom spoločenskom odeve. Bol ale ľahký, pohodlný a praktický. Časom sa materiály, výzdoba či dĺžka menili, ale uhorský odev si ponechal svoj osobitý ráz. Výzdoba bola najmä strieborná a zlatá. O mešťanoch z Levoče sa môžeme dočítať, že muži museli radnicu, či kostol navštevovať v nemeckých plášťoch, topánkach i klobúkoch, aby dokázali používanie nemeckého práva.

Fond Múzea v Kežmarku: Portrét Imricha Thökölyho Fond Múzea v Kežmarku: Jozefa Szapáryho
   
Fond Múzea v Kežmarku: Sabastiana Gutsmittela
   

Základom odevu bola košeľa, bohatšie vrstvy nosili aj dve. Spodnú ako spodnú bielizeň. V 15. storočí Uhri nosili jednoduchú, ľanovú, spodnú košeľu a vrchná, ľanovú košeľu, ktorá však bola zdobenejšia. V 16. storoči ale ľan nahradili jemnejšie dovozové materiály, ako hodváb, damask, alebo zamat. Na košeli sa nosila mentieka s dlhým rukávom a vysokým golierom, na ktorú prišiel kabát alebo plášť. Pánsky uhorský odev vo farebnosti nijako nezaostával za ženským.

V priebehu 16. – 17. storočia bola najobľúbenejšou farbou mužského odevu červená a jej rôzne odtiene. Pravdepodobne preto, že podľa symboliky to bola farba moci, čo naznačovalo že mnoho pánov vtedajšieho Uhorska bolo naozaj veľmi mocných a vážených. Potom to bola napríklad tmavomodro – fialová, zelená, kráľovská modrá, biela, čierna či sivá. Mladí muži nosili aj broskyňovú, levanduľovú, enciánovú, alebo pomarančovú. Z dostupných dokumentov sa tiež dozvedáme, že v oblasti Prešporku mešťania a aristokrati najradšej nosili čiernu či morušovú farbu, naopak v oblasti Prešova to bola zelená a červená.

Fond Múzea v Kežmarku: Pozvánka na fašiangový ples
 
Fond Múzea v Kežmarku: Karpaten – Post – pozvanie na Fašiangový ples, ktorý sa má konať 13. Januára 1934 v Kežmarku Fond Múzea v Kežmarku: Pozvanie na Maškarný bál 20. Januára 1934 vo Veľkej Lomnici
   

V období fašiangov boli obľúbené maškarné plesy, kedy mohli prísť všetci v prestrojení. Ženy aj muži nosili drahé zdobené škrabošky a hlavným cieľom, tak ako aj dnes, bolo zapáčiť sa. Kostýmy sa zväčša ponášali na tie divadelné. Dámy sa preobliekali za kráľovné, víly, tanečnice, zimu, noc alebo kvetiny. Páni obľubovali kostýmy Turkov alebo Číňanov. Nechýbali ani postavy ako harlekýn, domino, pierot či dokonca zvieratá. Aj samotný kráľ Ľudovít XIV. si s obľubou na svoje plesy, ktoré organizoval aj tri krát do týždňa, obliekal kostým slnka, preto dostal pseudonym Kráľ Slnko. Na hlave mal veľkú partu v tvare slnečných lúčov a obsypaný bol od hlavy až po päty zlatom.

Fond Múzea v Kežmarku: Fotografia ľudí v kostýmoch Fond Múzea v Kežmarku: Fotografia Eleonóry Badanyovej – z pozostalostí H.M.Szirmay
   
Fond Múzea v Kežmarku: Požiarnicky ples s kráľovnou plesu Fond Múzea v Kežmarku: Fotografia oslavy
   

Sladká zábava

K veľkej slávnosti, plesu, bálu, kongresu, či koncertu neodmysliteľne patrilo aj dobré jedlo a pitie. O to viac v období fašiangov, kedy nie len ľudia z dediny, ale aj mešťania a aristokracia mohla jesť do sýtosti mäsa, klobás, slaninky, a ďalších dobrôt, ktoré si od Popolcovej stredy, ako správni veriaci museli odpustiť a postiť sa. Na mestských trhoch sa predávali cukrovinky a iné dobroty, aj látky či šperky od výmyslu sveta.

Dámy si chceli nielen pochutnať na výborných koláčoch, múčnikoch a dobrotách, ale chceli aj v čo najlepšom svetle reprezentovať svoju domácnosť a postavenie, hlavne ak sa jeden z koncertov konal v ich sídle. Tí majetnejší boli ochotní vynaložiť nie malé finančné prostriedky na nového vychýreného kuchára či cukrára, pokojne aj z druhého konca krajiny. Prvé rukopisné kuchárske knihy sa zachovali zo 16. storočia, všetky pochádzajú zo šľachtického prostredia. Z roku 1601 sa zachovala aj zbierka receptov kuchárskeho majstra Michala Szentbenedekiho, ktorý pôsobil na Kežmarskom hrade u hradného pána Sebastiána Thökölyho. Prvú kuchársku knihu v slovenskom jazyku vydal Ján Babilon v roku 1870 v Pešti. Mnoho receptov by sa dalo pripraviť aj dnes, niektoré sú ale špeciálne, či už kombináciou ingrediencií, ale samotnou prípravou, či dekorovaním.

Ešte na začiatku novoveku, bola hlavným slávnostným jedlom a dezertom kaša. Šľachtičné si pochutnávali napríklad na kaši z kvetov bazy. Len tí bohatší si mohli dovoliť aj koláče. Počas fašiangov boli aj u majetnejších lekvárové šišky, či fánky, oblátky a koláče. Špecialitou bol aj marcipán pripravovaný z rozdrvených mandlí. Piekli sa štrúdle alebo biskupský chlebíček. Pripravovali sa aj palacinky a mliečne jedlo podobné dnešnému pudingu. Na stoloch počas slávností a plesov nesmelo chýbať ani sušené a kandizované ovocie – často aj cudzokrajné, orechy alebo pečené gaštany. Aj keď to je pre nás dnes len málo uveriteľné, cukor bol kedy vzácnou pochutinou, nemohol si ho dovoliť každý.

Stôl zaplnený svadobnými tortami, Zdroj: thecrownchronicles.co.uk Sôl plný zákuskov, Zdroj: pinterest.com
   

V Uhorsku bolo veľmi obľúbené víno a medovina, ktorá sa pila aj počas fašiangových osláv. Dámy nedali dopustiť na likéry. Bol to napríklad likér zo zaváraného ovocia, orechový likér, višňový likér, alebo brusnicový likér či jahodový punč. Začiatkom 18. storočia sa v Uhorsku už rozšírilo aj pitie troch teplých nápojov – a to kávy, čaju a čokolády.

Pitie čokolády, Zdroj: lifetakeslemons.wordpress.com
 

Začiatkom pôstu ostalo všade ticho a pokoj. Stíchla hudba a spev. Ľudia navštevovali kostoly a pokorne sa pripravovali na príchod Veľkej noci, ktorá so sebou niesla ďalšie tradície a rituály.

Zdroje:

Autorka: Alena Madejová - lektorka Múzea v Kežmarku

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

PARTNERI:
- Webmaster: Drakomir
- exTEATRO