Norbertha Mayscheider - všestranná osvetová pracovníčka
V nedeľný večer 20. marca 1898 sa Hotel Kežmarok stal svedkom zaujímavej akcie. „Dobrá teta - slečna Bertha" oslavovala okrúhle 25. výročie na pozícii učiteľky kežmarskej katolíckej ľudovej školy. Na usporiadaný banket dorazili významní Kežmarčania z rôznych spoločenských oblastí, keďže činnosť slečny Berthy ďaleko presahovala hranice školy.
Norbertha Mayscheider prišla na svet v roku 1845. Presný dátum ani miesto narodenia nepoznáme, no s najväčšou pravdepodobnosťou bola Kežmarčanka. Vyštudovala učiteľstvo a celý život zasvätila vzdelávaniu detí. Okrem bežných školských predmetov sa venovala aj vyučovaniu hudby. Čas strávený mimo školu využívala naplno. Bola členkou kežmarského ženského spolku, podporovala tunajšiu škôlku i spolok Kinderfreund (Priateľ detí). Nezdráhala sa vypomáhať ani na spoločenských akciách, akými boli napr. zábavy. Avšak jej najväčšou vášňou bolo ochotnícke divadlo. Po desaťročia sa našlo iba málo predstavení, v ktorých by sa neangažovala. Pôsobila predovšetkým ako režisérka; rozdeľovala úlohy a celé týždne dohliadala na nacvičovanie jednotlivých rolí. Nebola jej cudzia ani tvorba divadelných kulís, či kostýmov. Tesne pred svojou smrťou získala veľké uznanie za hudobno-tanečný program, ktorý nacvičila pre kežmarský spolok Diakonia.
Aktívne sa zapájala i do náboženského života - nielen ako veriaca, ale aj pomocníčka. Starala sa o výzdobu kostola a organizovanie významných udalostí. K ním patrilo napr. uvítanie nového farára Ladislava Baburu začiatkom septembra 1885. Nový správca farnosti prišiel z Veľkého Slavkova na vyzdobenom voze. V Kežmarku ho prijal zástup nových veriacich; kyticu spojenú s príhovormi mu odovzdali žiačky ľudovej školy. Z voza prešiel kvetmi posypanou cestou do kostola, kde ho čakal krásne vyzdobený oltár a kazateľnica. Všetky tieto vonkajšie prejavy úcty mala na zodpovednosti práve slečna Bertha.
Za svoje aktivity si postupom času získala nálepku ženy, ktorá bola prvá všade tam, kde bolo potrebné podať pomocnú ruku. Nikdy sa nevydala, preto ju v historických prameňoch nachádzame pod označením slečna Bertha, vo vyššom veku pre svoju vľúdnosť a láskavosť teta. Prirodzenú materinskú lásku odovzdávala najmä neteriam a synovcom. Preto niet divu, že kežmarská spoločnosť si chcela uctiť zásluhy tejto výraznej a významnej osobnosti. Ako teda v úvode spomenutá slávnosť prebiehala?
Už doobeda dom slečny Mayscheider navštevovali delegáti kežmarských ľudových a vyšších škôl. Najväčšiu radosť spôsobili oslávenkyni ochotníci; tí jej odovzdali ďakovný list s ich podpismi. Gratulačný text ozdobila umeleckým písmom Riza Wildburg. Večer prebiehal banket, kde sa zišlo vyše 100 ľudí. Prvý prípitok predniesol farár Franz Laufik, vyjadrujúc svojej veriacej vďaku za výchovu detí i bohatú činnosť v spoločenskom živote. Kaplán Marián Blaha jej zas odovzdal pochvalný list spišského biskupa Pála Szmrecsányiho. Priania ochotníkov tlmočili dámy Rózsay, Blasy a Kéler. Riaditeľ evanjelickej ľudovej a dievčenskej meštianskej školy Alexander Kertscher poprial kolegyni dlhý život a vyslovil túžbu, aby dobré porozumenie, dosiaľ existujúce medzi evanjelickou a katolíckou školou, trvalo naďalej. Príhovory sa uvádzali vo vážnom tóne, preto prof. Paul Klein odľahčil situáciu a na pobavenie prítomných predniesol vtipný, rýmovaný prípitok. Na záver v mene aktívnych ochotníkov vyjadril Ödon (Edmund) Tátray poďakovanie za námahu pri organizovaní divadiel. Keďže sa dojatá jubilantka nezmohla na poďakovanie, zastúpil ju kaplán Blaha. Na oslavu vyslalo svojho zástupcu Ministerstvo kultúry a školstva. Pôvodne určeného školského inšpektora Dr. Hajnócziho však pre pracovné povinnosti nahradil učiteľ Roth. Po príhovoroch a prípitkoch sa už hodovalo za plnými stolmi a veselo tancovalo až do polnoci.
Do dôchodku odišla slečna Mayscheider po 31,5-ročnej pedagogickej činnosti na konci júna 1904. Nahradila ju Anna Simoncsics, učiteľka zo Svätého Antona, ktorá vyhrala konkurz spomedzi 59 účastníčok! Desaťročia horlivej práce sa podpísali na zdraví tety Berthy, preto hneď na začiatku leta odišla do kúpeľov v Karlových Varoch. Po návrate naďalej vypomáhala v kultúrnom živote mesta.
Hovorí sa, že veľkí ľudia odchádzajú potichu a náhle. Tieto slová presne sedia na Norberthu Mayscheider. Zomrela nečakane, skoro ráno v nedeľu 2. apríla 1911 vo veku 66 rokov. Deň predtým šla spolu so sestrou Vilmou navštíviť synovca do Košickej Belej. Pri spiatočnej ceste vlakom do Kežmarku utrpela mŕtvicu, ochrnula a upadla do bezvedomia. S veľkou námahou ju doniesli domov, avšak nepomohol ani lekár a čoskoro umrela. Pohreb sa uskutočnil 4. apríla 1911 za neobyčajne veľkej účasti ľudí. Rakva, pokrytá množstvom vencov, bola vyprevádzaná spievaním smútočného rekviem v podaní učiteľského zboru. Potom farár Ján Janečko vymenoval nespočetné zásluhy zosnulej. Norbertha Mayscheider bola uložená na večný odpočinok na kežmarskom cintoríne. Žiaľ, jej hrobové miesto, podobne ako u iných zabudnutých osobností, sa stratilo v toku času. Našťastie, z nekrológu sa zachoval opis jej osobnosti. Ten nech slúži ako večná spomienka na jej činorodý pozemský život v Kežmarku: "Kto poznal jej milý a pritom zábavný dôvtip; jej dobré srdce ochotné ustavične pomôcť; kto bol svedkom jej neúnavnej, neochabujúcej činnosti na poli ľudskosti; koľko priniesla obety na pozdvihnutie spoločnosti nášho mesta organizovaním rôznych zábav a predstavení, pričom verejnosti ponúkla duševný pôžitok... ten ju musel milovať, vážiť a ceniť si ju..."
- Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Vladimír Julián Ševc