Výpravná budova stanice v Kežmarku - I.
Návštevníka prichádzajúceho do Kežmarku vlakom po vstupe do budovy stanice upúta pestrá farebnosť, ktorá pripomína skôr Karibik. Ošumelé prostredie budovy dotvára zanedbané okolie hodné periférie. (2017) To je v príkrom rozpore s viditeľnou nádherou tejto najkrajšej staničnej budovy na Slovensku.
|
|
Vráťme sa však do minulosti a pripomeňme si, ako táto výnimočná stavba vznikla. Tak ako dnes predstavujú hlavný impulz rozvoja diaľnice, tak v 19. a na začiatku 20. storočia ním boli železnice. Významným dopravným koridorom bola od roku 1872 Cisársko-kráľovská privilegovaná Košicko-bohumínska železnica, ktorá ako napovedá jej názov, spájala mestá Košice a Bohumín. Ten bol významným priemyselným centrom v rakúskom Sliezsku. Odtiaľ sa železnica napájala na ďalšie trate. Najbližšia železničná stanica bola v Poprade-Veľkej. Už v roku 1869 bola udelená koncesia na výstavbu trate spájajúca Poprad s Orlovom, kde by sa pripojila na ďalšiu železničnú trať. Tá sa realizovala po etapách a dokončená bola až po neuveriteľne dlhých 97 rokoch!
V Kežmarku vzniklo viacero iniciatív na vznik železnice. Mesto Kežmarok chcelo vybudovať parnú železnicu z Popradu do Spišskej Belej. V roku 1881 získalo koncesiu, ale napokon sa tejto myšlienky vzdalo. O tri roky neskôr chcela spoločnosť Siemens & Halske postaviť elektrickú železnicu medzi Popradom a Kežmarkom - šesť rokov po tom, ako bol na berlínskej priemyselnej výstave predvedený prvý elektrický dvojosový malý rušeň. V meste táto progresívna myšlienka nenašla pochopenie a podporu. V roku 1886 požiadali kežmarskí podnikatelia o súhlas so stavbou trate vedúcej z Kežmarku do Starej Ľubovne, ale aj z toho nakoniec nič nebolo. Úspešná bola až iniciatíva kežmarského podnikateľa Karla Kostenszkého a lekára Georga Tátraya, ktorí o rok neskôr podnikli prvé administratívne kroky. V roku 1888 získali koncesiu aj potrebný kapitál vo výške 140 tisíc zlatých. Vznikla akciová spoločnosť Miestna železnica Poprad - Kežmarok (nazývanej tiež Miestna železnica v doline Popradu).
V apríli nasledujúceho roku boli v Budapešti u ministra obchodu požiadať o dotáciu na stavbu. Vyšli však naprázdno, lebo si nenaštudovali zákon hovoriaci o tom, že majitelia a prevádzkovatelia miestnych tratí mali možnosť požiadať len o úľavy počas prvých rokoch prevádzky, ale nemohli žiadať o peniaze zo štátneho rozpočtu. Napriek tomuto neúspechu sa s vervou pustili do výstavby 13,2 km dlhej trate, ktorá bola pomerne náročná - niektoré násypy boli vysoké aj sedem metrov, štyri mosty mali dĺžku viac ako 10 metrov. Náklady na jeden kilometer boli 26 666 zlatých. Pre porovnanie, majster zarábal 1 zlatý 30 grajciarov denne, pomocný robotník na stavbe 30 grajciarov a žena len 24 grajciarov.
Okrem dráhy vybudovali jednu prijímaciu budovu stanice, štyri sklady tovaru a vozovňu pre rušne. Po siedmych mesiacoch intenzívnych prác bola trať slávnostne otvorená 18. decembra 1889. Premávali tu denne len dva zmiešané vlaky - pre osobnú a nákladnú dopravu. Cesta do Popradu trvala v tom čase 41 minút. Po polroku sa zvýšil počet vlakov na päť denne. Malá prízemná výpravná budova (ľudovo nazývaná stanica) bola postavená podľa noriem lokálnych železníc spoločnosti Uhorských kráľovských štátnych železníc z roku 1880. Tá časom prestala vyhovovať, takže sa v roku 1893 pristúpilo k jej prístavbe, čo našlo pozitívny ohlas v miestnej tlači: "Veľkým prekvapením a potešením je, že z kežmarskej diery je konečne stanica, kde sa už viac netreba obávať, že sa pri okienku rozpučíte alebo v čakárni 2. triedy zhoríte na peci." Ďalšia prestavba a nadstavba nasledovala o päť rokov neskôr.
- Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Maroš Semančík