XII. - České a židovské problémy
Hoci bol Kežmarok centrom spišských Nemcov a mestom slovenského kresťanského obyvateľstva, v novinách Slovák a Gardista sa množili sťažnosti na správanie sa miestnych v novom štáte. Napriek dlhoročnému útlaku zo strany Židov aj Čechov naďalej trpeli ich prítomnosť a nedostatočne vykonávali vládne nariadenia a odporúčania. Čo všetko sa o Kežmarku v dobových novinách popísalo?
Štátna propaganda účinne rozsievala negatívne nálady voči spomínaným národným "živlom". Čechov obviňovala zo zaberania pracovných miest na úkor Slovákov v zaniknutej Československej republike, najmä v školstve, kultúre, či štátnej správe (v skutočnosti prichádzali Česi na Slovensko po rozpade Rakúsko-Uhorska, lebo tu v dôsledku dlhoročnej intenzívnej maďarizácie chýbala inteligencia). Židov zas žalovali zo zbedačovania predkov, nakoľko sa venovali úžere a spútavaniu občanov do okov alkoholizmu. Ich majetok narastal, takže deti mohli vyštudovať zväčša za právnikov a lekárov, čím ďalej vplývali na ľudí. Je nutné podotknúť, že podobné názory na Židov prevládali v celej vtedajšej Európe.
Kritika českých pozostatkov
Začiatkom novembra 1939, viac než pol roka po vzniku samostatnej republiky, sa na dverách riaditeľne Obchodnej školy (bývalá Tkáčska škola, dnes SOŠ Garbiarska) stále nachádzal český nápis "Ředitelství je úřad, který..." Okrem toho na stenách viseli rôzne obrazy a texty súvisiace s českými dejinami, napr. Žižka; Zborove, rodiště mladé slávy...; Hlučínsko... Prostredníctvom tlače sa zdôrazňovalo, že takého veci vôbec nepatria do škôl, lebo Slovensko má dostatok vlastných velikánov, ktorí celý život zasvätili národu. Práve tí stoja za vzor a spoznávanie. "Žijeme už životom samostatného Slovenska a niektorí páni sa nechcú prebudiť... takéto počiny len urážajú slovenský cit a sú protištátne...", podčiarkol na záver autor článku v týždenníku Gardista.
Výber protižidovských nálad a opatrení
Židovské obyvateľstvo pociťovalo rastúce napätie od začiatku roka 1939. Dňa 13. marca sfanatizovaná mládež rozbila niekoľko okien židovských domov i obchodov, pribúdali hanblivé karikatúry aj slovné vyhrážky. Dňa 17. septembra 1939 bol vo večerných hodinách napadnutý dom rabína N. Grünburga. Výtržníci pobili okná, zdemolovali bránu a snažili sa vniknúť do jeho obydlia. Rodine pomohla až privolaná policajná hliadka. V máji 1940 sa do parku pred Kežmarským hradom a pod Jeruzalembergom nainštalovali tabuľky s textom "Židom zakázané - Juden verboten". Pred hradom asi preto, že sa od 1. mája 1940 stal sídlom Hlinkovej gardy. Do vyčlenených hradných priestorov sa zaviedol elektrický prúd i kúrenie. Všetky náklady na zriadenie a prevádzku šli na náklady mesta. Od júna 1940 platil oficiálne tzv. prvý arizačný zákon; v lete a na jeseň roku 1940 v dvoch útokoch padla za obeť veľká synagóga. Po prvom získali Židia od vedenia mesta povolenie na jej renováciu. Práce pravdepodobne nestihli ani začať a po ďalšom vpáde bol jej interiér úplne zničený. Vrcholom bolo vydanie tzv. Židovského kódexu 9. septembra 1941.
|
|
Kauzy kežmarských Židov
Prvé zmienky pochádzajú z decembra 1940, kedy kežmarská Štátna polícia urobila náhodnú domovú prehliadku u Židovky Cimetovej. Našla u nej slovenský cestovný pas a rôzne rádiové súčiastky. Keďže nájdené veci podľa schváleného nariadenia neodovzdala, policajný trestný súd jej vymeral pokutu 3 000 Ks. Poplatok ihneď uhradila.
Záležitosť zo začiatku roka 1941 sa netýkala konkrétnej osoby. V článku "Nemá kto zakročiť proti Židom v Kežmarku?" sa neznámy autor rozhorčoval nad nečinnosťou úradov. Tie nezaujímali židovské obchodné stánky pod bránami domov na Rázusovej ulici (dnes MUDr. Alexandra) a na Námestí Andreja Hlinku. Nevadila im ani veselo sa schádzajúca židovská mládež, pričom podľa píšuceho novinára obe spomínané veci kazili pekný vzhľad ulíc a na nikoho nerobili príliš dobrý dojem. Záver správy vyznieva tvrdo a kriticky: "Hoci kompetentné úrady o tejto veci vedia už skoro dva roky, predsa sa nič nezmenilo. Očakávame konečne, že zainteresované úrady a niektoré osobnosti odložia všetok ohľad stranou a vyhovejú dávnej túžbe kežmarského obyvateľstva, že očistia najfrekventovanejšie ulice od židovského kšeftovania."
Za Slovenského štátu museli obchodníci označiť cenovkami tovar vyložený vo výkladoch. Napriek tomu, že mnohí predávajúci, medzi nimi slovenskí i nemeckí, toto nariadenie nedodržiavali, menovite sa pred celým národom spomenul iba Žid Móric Neugröschl. Za tento priestupok dostal pokutu. Ako dopadli iní, o tom sa nepíše.
Veľké tresty a mastné pokuty sa v Kežmarku rozdávali vo štvrtok 20. marca 1941. E. Englender dostal za zhromažďovanie čierneho korenia a prevádzku nelegálneho obchodu pokutu 15 000 Ks i 60-dňové uzamknutie predajne. M. Neugröschl, neodôvodnene požadujúci za korčule, klince a háky vyššiu cenu, než stanovil Cenový úrad, obdŕžal finančný trest 5 000 Ks a jeden deň zatvorenia. Totožný trest zinkasoval E. Vinczer, predajca látok a vreckoviek. Oveľa ľahšie obišiel I. Dickmann za predaj kľúčov a autolampy - zaplatil pokutu 50 Ks a deň nemohol prevádzkovať svoju činnosť. Posledným postihnutým bol K. Heran. Za požadovanú vyššiu cenu hrachu a šošovice uhradil sankciu 100 Ks. Pozastavenie aktivity sa nespomína.
Posledná známa akcia sa odohrala uprostred leta 1941. Dovtedajší benevolentný prístup sa značne zmenil: "Židom v Kežmarku sa viedlo vždy tak, ako nikde na Slovensku. Nazhromaždili si veľké zásoby rôzneho tovaru. Proti tomuto sa zakročilo až teraz, keď otázku Židov v Kežmarku prevzala do rúk HG a FS." Obe zložky si dali na svojej práci obzvlášť záležať. Počas domových prehliadok objavili u Sereny Dickmannovej rádiové amplióny; u Ignáca Dickmanna, Šimona Kornhausera, Hermana Sterna a iných po 100 kg múky, 40 kg cukru, 15 kg mydla, 25 kg masti, orechy, kukuricu, kakao, cestoviny... Navyše v dome H. Hammerschlaga našli rádio, hoci prijímače mali Židia odovzdať. Záverečné konštatovanie "...tieto skutočnosti jasne dosvedčujú, že Židia v Kežmarku napriek všetkým zákazom a nariadeniam bezpečne a blažene žili zo svojich zásob..." iba pridalo ďalšie polienko do už i tak značne horiacej vatry.
Iné zmienky o židovských problémoch sme v spojení s Kežmarkom neobjavili. Niet sa čomu diviť. Čas rýchle plynul a míľovými krokmi sa blížil 25. marec 1942. Deň, kedy odišiel zo železničnej stanice Poprad prvý transport smerom na Skalité - Zwardoń - Oświecim...
- Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Vladimír Julián Ševc