Manželstvá Eleonóry Badányi
Eleonóra Badányi sa narodila ako mladšia dcéra Matyasa Badányi a Paulíny rod. Mariássy. Spolu so sestrou Idou a bratom Jozefom vyrastali v Slovenskej Vsi, kde rodina vlastnila rozsiahle panstvo. Ich šťastné detstvo bolo prerušené smrťou brata Jozefa, ktorý zomrel v detskom veku. Obom dcéram bola dopriata šľachtická výchova, ktorá okrem iného zahŕňala aj znalosť viacerých cudzích jazykov, hru na klavír a samozrejmosťou bola aj príprava na ich budúce povolanie manželky a matky. U Eleonóry bola zavŕšené dňa 03.03.1894 jej sobášom s Oskarom Szirmayom a naplnená, hneď o rok na to, narodením ich jedinej dcéry Hedvigy.
Eleonóra bola krásna, mladá žena, čo nám dosvedčujú nielen jej zachované portréty a fotky, ale aj dobová tlač, ktorá ju spomína ako „krásavicu“ na plese v Budapešti.
Oskar bol cisársko-kráľovský komorník a tiež kapitánom v cisárskej husárskej garde, a ako uvádza ich dcéra Hedviga vo svojom osobnom denníku „to bolo dôvodom častého odlúčenia rodičov." Zimné mesiace trávili v Budapešti a vo Viedni a v horúcich letných mesiacoch sa vracali do „milovanej vlasti na Spiši". Keďže bol Oskar Szirmay viazaný vojenskými povinnosťami, tak ho často nevídala ani manželka a ani jeho dcéra. Krátko po svadbe nastali medzi manželmi vážne trhliny (rozpory) spôsobené finančnými ťažkosťami Oskara, a spolu so vzdialenosťou, ktorá ich delila, prispeli k rozpadu manželstva.
Povráva sa, že ešte počas manželstva, viedla Eleonóra bohatú korešpondenciu s pánom Júliusom Ludvighom (*21.04.1841), vtedajším riaditeľom uhorských štátnych železníc, čo tiež neprispelo k upevneniu pút medzi manželmi. Kde a ako sa s ním zoznámila nám nie je známe, Július Ludvigh bol však rodákom zo Spišskej Belej. Po rozvode už dvojici nič nebránilo bližšiemu zblíženiu, ktoré bolo spečatené 01.02.1908. Toto, pre Eleonóru už druhé manželstvo, bolo konečne pokojným prístavom. Vzdelaný a zámožný Július ponúkol mladej manželke život na úrovni a po jeho boku navštívila zvučné európske mestá, kúpele aj spoločenské podujatia. Na tieto časy spomína s radosťou aj dcéra Hedviga, vo svojom denníku píše: „Bolo to obdobie lesku, márnivosti, tancovačiek ... krásna pochabá mladosť. Bývali sme v Budapešti na najvychýrenejšej Andrassyho ulici. Kuchárka nám každý deň pripravovala špeciality - kaviár, ustrice aj pstruhy."
 |
 |
| Eleonóra Badányi (Foto: Múzeum v Kežmarku) |
Ludvigh Gyula - Július Ludvigh (Foto: Múzeum v Kežmarku) |
| |
|
Mraky nad manželmi sa začali zaťahovať po prepuknutí vážnej choroby (aterosklerózy) u Júliusa, ktorá spolu s neľahkou situáciou v krajine a jeho silným vlasteneckým cítením spôsobila, u už staršieho muža, ťažké depresie. Nespavosť, depresie a začínajúca choroba viedli Júliusa až k temným myšlienkam o samovražde. A hoci manželka a aj rodina sa mu snažili pomôcť prekonať toto ťažké obdobie, nepodarilo sa im to. Dňa 6. januára 1919, krátko po raňajkách, sa zo spálne Júliusa ozval výstrel, ktorý ukončil jeho život. Policajt aj policajný lekár, ktorý bol o samovražde telefonicky informovaný, sa dostavili na miesto činu a zistili, že Július sa strelil do hrude, keď sedel v kresle pred zrkadlom a potom spadol na zem. Jeho pohreb sa konal o 2 dni neskôr, na cintoríne v Kerepesi v Budapešti.
 |
| Pomník Ludvigha Gyulu a Eleonóry Badányi na cintoríne v Kerepesi v Budapešti. (Foto: hu.wikipedia.org) |
| |
Po tomto smutnom ukončení manželstva sa Eleonóra už nevydala. Do svojej smrti žila sama, často navštevujúc svoju dcéru Hedvigu, striedavo v Budapešti, Slovenskej Vsi a Kežmarku. Jej posledné dni boli, podobne ako jej manžela Júliusa, tragické, keď musela sama znášať bombardovanie a obliehanie Budapešti. Zomrela v júni 1945 a je pochovaná vedľa svojho druhého manžela.
Autorka: Mgr. Ivana Ščensná - dokumentátorka múzea
